Ak človek cestuje sólo, hostel je ideálnym miestom na spoznávanie nových ľudí, získavanie cestovateľských tipov a zbieranie nezabudnuteľných zážitkov.
Hostel funguje na princípe zdieľanej izby, čo znamená, že človek na izbe nebýva sám. Minimom sú väčšinou štyri postele, ale už som zažil aj izby so šestnástimi lôžkami. V Kanade som dokonca býval na mieste, ktoré pripomínalo „kasárne“, kde nás bolo asi štyridsať a o desiatej večer sa svetlo automaticky vyplo.
Momentálne bývam v izbe s tromi poschodovými posteľami, ktorá je takmer prázdna, až na môjho jediného spolubývajúceho Jeana-Michela z Belgicka. Ten je na celom hosteli známy tým, že každý deň pečie vafle. Okrem toho občas pomáha ako dobrovoľník výmenou za nocľah zdarma.
V iných hosteloch sa spolubývajúci často menia, prichádzajú a odchádzajú, no môj terajší hostel, Archi Bunker, je trochu iný. Väčšina cestovateľov tu zostáva dlhší čas, takže sa tu vytvorila silná komunitná atmosféra. Tomu napomáha aj fakt, že sa tu zdieľa nielen izba, ale aj kuchyňa, spoločenská miestnosť a terasa.
Podľa toho, akú má človek náladu, si môže vybrať, kde bude tráviť čas. Kuchyňa je rušný priestor plný rozhovorov, nie hlbokých, ale zato vždy živých. Môžeš sa tam naučiť pripravovať sushi alebo talianske jedlá, samozrejme, za predpokladu, že Jean-Michel práve nerobí vafle.
Spoločenská miestnosť je „ležovisko“. Ľudia tu nerozprávajú len vydávajú zvuky ako „yeah“, „dude“ a „cool“. Častokrát je tam možne vidieť niekoho na gauči večer v takej istej polohe ako ráno.
Mojím obľúbeným miestom je terasa. Tu to žije. Aj keď nie je veľká, vždy je plná ľudí. Pri jednom veľkom stole sa stretávajú rôzne skupinky, kde sa pije, fajčí a filozofuje. Stačí kúpiť jedno pivo naviac a pripojiť sa k stolu alebo len tak posedieť a čakať na vhodnú tému. Debaty sú rôzne. Od tipov, kde momentálne hľadajú ľudí do práce, cez životné príbehy cestovateľov až po názorné ukážky, ako vyzerá francúzsky mafián.
Poslednou časťou nášho hostela je stredne veľká miestnosť, bokom od všetkého hluku, s počítačom na stole v rohu a plnými policami kníh. Tu vládne pokoj.
Práve tu často prebieha nábor do novej práce. Príde zamestnávateľ z ovocného sadu, predstaví pracovnú ponuku a rovno prijíma nových ľudí. Ak sa práve žiadny nábor nekoná, stačí sa opýtať na recepcii, či maorská majiteľka Tanike nevie o nejakej práci. Väčšinou sa jej podarí niečo sprostredkovať. Aj mne takto dohodila prácu na farme, kde sa zbierali kivi. To všetko bezplatne, no s nepísaným pravidlom, že počas práce človek zostane bývať v jej hosteli.
Tanike má ťažké srdce na „dodávkarov“, pretože, ako sama hovorí, ubytujú sa len na jednu noc, ona im vybaví prácu a potom sa už neukážu.
Chápem ich. Na Novom Zélande je ubytovanie drahé a noc v dodávke je zadarmo. Keďže tu jazdí množstvo cestovateľov v dodávkach, vyvinul sa z toho špecifický spôsob obživy pre miestnych.
Zéland je ostrov a prenájom dodávky tu stojí aj 90 dolárov na deň. Mnohí cestovatelia si preto dodávku radšej kúpia a po pár mesiacoch ju zase predajú. Ceny za staršie, menšie dodávky sa pohybujú od dvoch do troch tisíc dolárov a viac. Keďže však väčšina z nich zostáva len na obmedzený čas a často si nenechá dostatok času na predaj, pred odletom ich nakoniec predávajú hlboko pod cenu, len aby za ne ešte niečo dostali. Miestni to dobre vedia. Dodávky lacno odkúpia a obratom predajú novým cestovateľom za výrazne vyššiu cenu.
Takýto „dodávkar“ bol aj Pierre z Francúzska, ktorý sa pred dvoma rokmi rozlúčil s rodinou a až teraz sa konečne stretne so svojou sestrou, ktorá za ním pricestuje na ostrov. Pierre strávil sedem mesiacov v Latinskej Amerike a minul 700 dolárov. Hovoril mi, že ak mal niekde zaplatiť dva doláre za nocľah, radšej spal vonku. Jeho ďalším snom je obstarať si mulicu a prejsť s ňou pešo z Kolumbie cez celú Južnú Ameriku až do Patagónie. Vraj by sa to dalo zvládnuť za sedem mesiacov – tulácky vzor par excellence.
A práve ľudia sú tou najzaujímavejšou časťou každého hostela. Okrem Pierra to bola napríklad aj Uzu z Japonska. Uzu vedela po anglicky asi tak ako ja v sekunde na gymnáziu – a to som bol slabý angličtinár ešte aj na maturite. No Uzu fungovala smiechom. Takým tým nákazlivým smiechom od srdca. Dokonca ma učila pripravovať sushi.
Ďalšou nezabudnuteľnou postavou bol Santiago – legenda hostela. Bol tam najdlhšie, akoby tam bol od nepamäti. Myslím, že ani Tanike už presne nevie, kedy prišiel. Stále jazdil na starom bicykli, možno aj preto, že ak chodil, nevedel koordinovať ruky s nohami. Inak v kuse pil víno a neskutočne dobre varil.
Emanuel bol zase mladý Kanaďan, ktorý ma každé ráno vozil autom do práce na ovocný sad. Naše rána vyzerali nasledovne: Ráno čakám pred hostelom so sendvičom v ruke. Po pravidelnom meškaní prichádza strapatý Emanuel. Pozdraví ma polootvorením úst a vydá nešpecifický zvuk, niečo ako „hh“. Sadá do auta a zvnútra mi ručne otvára dvere. Rituálne zhrnie veci z predného sedadla, ktoré tam každé ráno záhadne pribudli, a hodí ich dozadu. Púšťa Boba Dylana a zapaľuje si vodnú fajku. Dvakrát potiahne a vyrážame smer ovocný sad.
Ďalším zjavom bol chlapík z Litvy, ktorý kradol kivi z farmy a potom ich v žltých taškách z miestneho hypermarketu predával na pláži. Bol to veľký chlap s ruským prízvukom, ktorý obchádzal ľudí a núkal im kivi. Biznis mu však príliš nešiel, keďže so svojím výzorom ruského vyhadzovača veľa zákazníkov nenašiel a ľudia sa ho dosť báli.
V našom hosteli sa to doslova hemžilo zaujímavými ľuďmi, od chlapíka s vytetovaným vlastným menom na ruke až po argentínskeho režiséra. Teda, aspoň to o sebe tvrdil, ale myslím, že mu to nikto neveril.
Hostely sú vynikajúcim miestom na výmenu informácií a plánovanie výletov nielen po Novom Zélande, ale aj po celom svete. Tým, že sa tu stretnú ľudia z celého sveta, človek sa vždy dozvie niečo zaujímavé. Napríklad, že v Guatemale sa dá naučiť španielčinu za tri mesiace za veľmi priaznivú cenu, pričom ide o jedny z najkvalitnejších kurzov na svete. Rovnako tak zistí, že Ekvádor je mimoriadne zaujímavý. Vo Venezuele ešte pred rokom stál liter benzínu len 0,01 dolára, teda jeden cent. A na Novom Zélande má väzeň nárok na odstránenie tetovania zdarma.
Aj ja som bol pre nich exotický, keďže niektorí z nich Slováka ešte nestretli. Viacerí ani presne nevedeli, kde Slovensko je. Teda vedeli, ale asi iba tak, ako ja viem, kde je štát Illinois – kdesi v Amerike.
V hlave som vždy mal Kajsyho odkaz „Reprezentuj“. Cítil som teda istú zodpovednosť správať sa ako správny Slovák, keďže ľudia si často vytvárajú obraz o krajine na základe človeka, ktorého odtiaľ spoznajú.
Celkom ma potešil aj príbeh, ktorý večer na terase rozprával Belgičan Jonathan. Ten cestuje po celom svete a v rôznych krajinách absolvuje barmanské kurzy. Jeho snom je otvoriť si vlastný bar na Kube a ako ho poznám, určite sa mu to podarí.
Príbeh, ktorý rozprával prisediacim, bol o tom, že Kiwi (obyvatelia Nového Zélandu – preto s „w“) vôbec nedávajú sprepitné, čo bol pre neho ako Európana šok. Vravel, že len jeho frajerka ho tu dostala – a to len raz. Jeden jediný raz. Zákazník si dal kávu a výška sprepitného bola 80 dolárov, teda obrovská suma aj na európske pomery. A ten zákazník? Slovák.
Okolo sediaci na chvíľu stíchli a urobili iba „úúúúú“. Hrdosť, ktorá ma obliala, bola takmer rovnaká ako v roku 2002, keď naši hokejisti vyhrali zlato v Göteborgu. Užívam si hrdosť na našu krajinu a len prikyvujem hlavou, že u nás je to bežné.
V hosteli sa vždy niečo deje, a aj preto sa človek necíti sám, aj keď cestuje sám. Tým, že cestuje sólo, je otvorenejší voči ostatným ľuďom, rovnako ako ostatní sólo cestovatelia sú otvorení voči Vám. Človek tak nezostáva len vo svojej bubline, ale samota ho núti byť prístupnejší a táto otvorenosť potom prináša svoje plody.
Ďakujem, Archie Bunker, za prekrásnych päť týždňov. Je čas posunúť sa ďalej. Čaká ma cesta na juh.
Tento článok je súčasťou cyklu „Nový Zéland: Cestovateľský denník, časť piata“. Rok 2016.