Noc bola chladná. Domáci sa však o mňa predsa len postaral a pripravil mi posteľ s viacerými vrstvami prikrývok.
Dnes je deň D. Pred domom už čaká osedlaný kôň – ten stredne veľký.
Kamenistý, nerovný terén mu dáva zabrať a mne je ho trochu ľúto. Má možnosť vybrať si – buď správny smer, alebo palica.
Asi po hodine jazdy cez horskú dolinu si koňa preberá Ali a spolu sa vracajú do dediny. Nám začína hlavná časť túry.
Cesta sa začína prudšie dvíhať a od tohto momentu už nestretneme žiadneho turistu. Zhruba po tristo metroch chôdze zastavujeme pri horskom senníku. Môj sprievodca prekračuje ohradu a opatrne našľapuje na rozhádzané, mierne vlhké seno. Vyzerá, akoby niečo hľadal.
Po chvíli to našiel. Spod sena vytiahne veľkú loveckú pušku.
„Dnes si zapoľujeme a možno budeme mať šťastie a ulovíme divé horské kura,“ oznamuje mi s rozžiarenými očami a dodáva: „Jej mäso je vynikajúce. Sem-tam si takto vypomôžem.“
Berie pušku do ruky a pýta sa, či mu vezmem vodu a ostatné veci do svojho vaku. On ponesie pušku, ja zvyšok.
Rozľahlý borovicový les navôkol a nad nami krúžia dve vrany.
Majú šťastie, že nechutia ako horské kura.
Čím vyššie stúpame, tým častejšie narážame na pásy neroztopeného snehu, ktoré pripomínajú, že turistická sezóna sa ešte nezačala.
Po chvíli prichádzame na pre mňa zaujímavé miesto. V pomerne strmej rokline, s výhľadom na všadeprítomný borovicový les, sa nachádza veľký kameň s rovným povrchom. Nad ním vidno pozostatky prístrešku ozdobeného farebnými vlajočkami. V diaľke pod nami hučí rieka.
„Tu sedával Baba – svätý muž. Tu žil, modlil sa a meditoval,“ dozvedám sa.
Kráčame ďalej a svah sa začína prudko dvíhať. Od tohto momentu pôjdeme už len hore. Žiadna turistická trasa so serpentínami, len strmý výšľap do kopca. Miestami sa brodíme snehom a čoraz častejšie zapájam aj ruky.
Môj šerpa kráča potichu, sústredene načúva, či nepočuje zvuky divých kurčiat. Veľa toho nenahovoríme. Väčšinu času sme ticho, len občas sa ma spýta, či sa mi prechádzka páči, či je tu pekná príroda a či som v poriadku. Inak sme ticho.
No aj tomuto rozhovoru je koniec. Od teraz začína už len lov.
Šerpa nabíja zbraň. Ja mám počkať desať minút a potom sa pomaly, potichu vydať jeho smerom. Najbližšiu hodinu sa dorozumievame len na diaľku. Niekedy sa objaví na úplne inom mieste, než som čakal, a len mi posunkami naznačí smer. Čas neúprosne plynie a my namiesto venovania sa turistike hľadáme horské kura.
PRAAASK.
Ozvena sa valí roklinou. Krídla trepotajú a vydesené vtáky unikajú na všetky strany. Zrýchlim krok a v diaľke vidím svojho šerpu so širokým, chlapčenským úsmevom. Silným stisnutím päste a palcom hore mi ukazuje, že jedno trafil. Tie iskry v jeho očiach bolo vidno až z diaľky.
Sneh je zafarbený dočervena a na ňom leží hnedo-zelené, asi 4-kilové horské kura, pripomínajúce našu prepelicu. Chudera to schytala pod krídlo. Šerpa nadšene opisuje priebeh streľby a keďže nemá tašku, jedinou možnosťou je napchať tohto zákonom chráneného vtáka do môjho vaku.
Odteraz už nie som len spoluturista. Odteraz som aj spolupáchateľ.
„Tu si oddýchni a po desiatich minútach ma nasleduj. Možno budeme mať šťastie a strelíme jedno kura aj pre nás. Toto pôjde pre kamaráta, čo mi požičal pušku.“
Cítim sa skôr ako na indickom brannom cvičení než na platenej horskej túre. Čakám s upytliačeným vtákom vo vaku a sledujem, ako sa môj šerpa v diaľke presúva z jednej strany kopca na druhú. Často ho už ani nevidím, len sa vyberám hore a v snehu hľadám stopy, aby som určil jeho smer.
On stopuje kura. Ja stopujem jeho.
Už nejaký čas som ho nevidel a len pokračujem smerom nahor. Začínam byť čoraz nervóznejší – čas do súmraku sa kráti a my ešte stále nie sme na mieste. Vlastne ani neviem, kde ten cieľ je. Len tuším, že asi niekde, kde bude výhľad.
Prešlo hádam pol hodiny, odkedy sa mi stratil z dohľadu. Stúpam ďalej a prichádzam na vrchol. Rozhliadam sa – všade dookola sú ešte vyššie kopce. Scenéria je úchvatná, ale ja nehľadám výhľady. Hľadám svojho šerpu.
Stratil som sa.
Znervóznel som. V hlave sa mi spustil tok myšlienok: „Nie je náhodou hlavnou úlohou sprievodcu zabezpečiť, aby sa jeho klient nestratil? … V dávnych dobách nosili šerpovia náklad, nie ich klienti… a ja mu nesiem ešte aj jeho kura.“
Chvíľu pobehujem po vrchole a vtom ho zbadám. Čaká ma na druhej strane kopca, asi 400 metrov vzdušnou čiarou. Leží s rukami za hlavou a pokojne na mňa čaká. Keď ma zbadá, ukazuje mi smer. Našťastie, nebolo to ďaleko. Schádzam do menšieho žľabu zasypaného snehom, chvíľu sa ním brodím a stúpam nahor – na druhú stranu kopca.
Prichádzam na miesto – ale môj šerpa nikde. Opäť sa vyparil.
Nahlas zakričím a čakám, či mi odpovie.
Nič.
Avšak zachytil som stopu.
O chvíľu sa naše pohľady stretnú znova – teraz už zblízka. A tentokrát už na mňa čaká.
„Dobrá prechádzka? Pekná príroda? Si v poriadku?“
„Neviem si pomôcť, ale vyžaruje z neho zvláštny typ pokoja a nedá sa naňho nahnevať.“
„Sme na mieste,“ hovorí. „Chvíľu si oddýchneme, urobíme fotky a presunieme sa inde, kde si na ohni urobíme nudle.“
Scenériu borovicového lesa dopĺňajú zasnežené horské štíty v diaľke, ktoré sa majestátne týčia nad obzorom. Je tu pekne.
Môj šerpa vyťahuje kura z môjho vaku. Ide sa fotiť trofej. Chytí ho do ruky, postaví sa smerom k výhľadu a hovorí: „Sfoť ma tak, aby nebolo vidno pušku… Dobre, a teraz takto, a ešte takto…“ Urobím asi 15 fotiek šerpu a kury. Ja obdivujem výhľad, on svoj úlovok. Je vďačný aj za jedno. Srší z neho hrdosť, že ako lovec nezlyhal.
Po cestovinách uvarených nad ohňom nás čaká zostup strmým svahom. Hoci ide o inú trasu, môj sprievodca predpokladá, že ju poznám, a tak je väčšinu času asi 400 metrov predo mnou. Nebojím sa, som zorientovaný a viem, že dedina je priamo pod nami. Navyše mám ho stále na očiach.
Do dediny prichádzame už za tmy, zablatení a s úlovkom.
Bojím sa ísť do sprchy, ale idem. Polievam sa vedierkom s teplou vodou. A aj keď mám šľapky, stojím na špičkách, aby sa mi chodidlá čo najmenej dotýkali neodtečenej vody, ktorá sa tam nahromadila ešte predo mnou. Využívam chvíľu, kým ide elektrina. Z kuchyne sála teplo a vôňa pripravovanej večere. Bolo načase, som už hladný.
„Nemáš nejaké lieky?“ pýta sa môj šerpa. „Žena mi veľmi ochorela a my doma nemáme nič.“ Nemôžem im pomôcť, všetky moje lieky zostali v Šrínagare. Žena nevie ani slovo po anglicky, tak mi len názorne ukazuje, ako kašle. A aby ma presvedčila, že je to vážne, silno si odkašle priamo do dlane. Nebol to obyčajný suchý kašeľ, ale ten ťažký, chrapľavý. Veril som jej aj bez tohto dôkazu.
Hneď nato začne v miske rukou miesiť múku na čapatí – našu večeru.
Je zaujímavé, ako človeka vie prejsť hlad.
Jem striedmo a v zásade len časti, ktoré neprišli do kontaktu s rukami. Predstieram, že miska rezancov v nadmorskej výške 3300 metrov nad morom ma zasýtila natoľko, že som ešte plný.
Teším sa na miesto, kde neuvidím prípravu svojho jedla. Na miesto, kde bude predvídateľné teplo každú noc. A na miesto, kde nebudem musieť v sprche stáť na špičkách, keď sa budem polievať vedierkom.
Som náročný.