Cestovanie v Indii

Aj keď nevedia, poradia. A presvedčivo! To treba mať na pamäti, ak si pýtate radu. Neviem, čím to je. Dokonca ani Google Mape sa v Indii nedá veriť. V kombinácii s dobre mienenými, no častokrát pomýlenými radami to vytvára zaujímavé kúzlo cestovania. Aj keď to čaro by som často vymenil za pohodlie, že všetko ide tak, ako má. Ale to by človek nemohol byť v Indii.

Počul som už dva varianty, ako sa dostať z Rišikešu do Dharamsaly – exilového miesta dalajlámu. Spolubývajúca Manjeet mi tvrdila – keďže tam už bola – že do Dharamsaly autobusy nechodia. Je to vysoko v horách pod Himalájami a dostať sa tam môžem len zdieľaným džípom, aj to obchádzkou cez mesto Jammu. Výrečný mladý zubár Amit mi na otázku, ako sa tam dostať, najprv cítil potrebu vysvetliť teóriu kastového systému zo svojho uhla pohľadu. Tvrdil, že si nemôže nájsť inú ženu ako doktorku, lebo len ona bude mať „mentálnu kapacitu“ pochopiť, že musí pracovať niekedy aj večer alebo cez víkend. Iné ženy z inej brandže to vraj nepochopia.

Následne mi už ale odporučil cestovať autobusom s prestupom cez jeho rodné mesto Chandigarh, pričom by som ušetril niekoľko hodín cesty. (Nakoniec existovala aj priama trasa.)

Zdieľaný tuk-tuk ma vysadil neďaleko centra Rišikešu, pred autobusovou stanicou. Ide o výrazne lacnejšiu možnosť, no treba rátať s tým, že odchádza až po naplnení – čo môže trvať aj 40 minút.

Autobusová stanica je taká… indická. To, že z nej človek odchádza, ešte neznamená, že do nej autobus aj zájde. Niektoré len zastavia pri ceste a pokračujú ďalej. Niečo ako nástupištia tu hľadám márne. Len desiatky autobusov na veľkej ploche ako futbalové ihrisko. Kolóna autobusov vyčkáva aj pred stanicou, pozdĺž celej cesty. Neviem, ktorý a neviem odkiaľ. Viem len, kedy a kam. Tu Ti nepomôže ani AI.

Mám čas, a tak si dávam obed v miestnej reštaurácii oproti stanici. Čašník mi naznačí, aby som ho nasledoval, a usadí ma na červenú plastovú stoličku presne v strede prázdnej reštaurácie. Taký dobre umiestnený cudzinec hneď zvyšuje prestíž celého podniku. Konkurencia je tu vysoká a zahraničný „artikel“ môže pôsobiť ako magnet pre ďalších hostí. Kuchár zapína plyn a brúsi nože. Vidím mu až do „kuchyne“, keďže je to len pult hneď vedľa kasy… lepšie povedané kufríka s peniazmi.

Je poludnie a na ulici vládne podozrivý pokoj. Slnko naberá na sile, akoby vysalo všetku energiu z okolia. Zvuk ventilátora prehlušuje len ostrý rytmus noža sekajúceho zeleninu. V tuk-tuku pri ceste drieme šofér a čaká na príchod ďalšieho autobusu. Lenivý deň.

Celou stenou sa tiahne veľké obrázkové menu. Rovnaký motív – teda menu – pokrýva aj zadnú časť steny. Prichádza druhý čašník a nesie mi menu v knižnej podobe. Úctivo ho položí na gumený obrus a odchádza. Okrem usádzača a čašníka je tu ešte kuchár a ďalší člen personálu. Ten len nenápadne pokukuje a teší sa, že som tu.

Ukazujem cestovný lístok majiteľovi reštaurácie, ktorý sa tam zrazu objaví, aby som sa uistil, že som na správnom mieste. On zvolá čašníka, ten kuchára – spoločne študujú lístok. Živo medzi sebou diskutujú, až mi nakoniec oznámi, že odtiaľto žiaden autobus do Chandigarhu nechodí. Iba z ďalšieho miesta, vzdialeného pár kilometrov odtiaľto. Pracuje tu už roky – priamo oproti stanici – a je si tým úplne istý.

Som prekvapený, ale nestresujem. Musí to byť predsa tu. Zaplatím a vchádzam s menšou dušičkou do areálu zaplneného autobusmi. Dúfam, že uvidím autobus s ceduľkou môjho cieľa.

„Martin Timčo!“ zvolá približne 30-ročný chlap v slnečných okuliaroch so zlatým rámom. Kýva na mňa, akoby ma poznal. Prekvapený mierim k nemu. „Martin Timčo, sedadlo 6A.“ Smeje sa, že mu to vyšlo. Nepotrebuje vidieť môj lístok – som tu jediný Európan v poloprázdnom autobuse. Podľa neindicky znejúceho mena odhadol, že to budem ja. Uľaví sa mi a opäť sa mi potvrdzuje, že v Indii sa behom chvíle môže všetko obrátiť k lepšiemu. Chlapík si len pre seba zopakuje ešte dvakrát moje meno a kývajúc hlavou odchádza. Ja nastupujem.

Riešim dilemu – kto má právo oprieť sa o spoločnú opierku, ak je v strede iba jedna? Teoreticky by som mal využiť presne polovicu tejto 4 cm opierky. Alebo – ak ju už využijem celú – moja ruka by nemala presahovať do priestoru spolusediaceho. Tu v Indii je to princíp čerešne na hranici pozemku, ktorá presahuje plot. Aj keď je strom z časti na susedovej strane, nikto ho neoreže. Kto sa prvý oprie o opierku, ten je čerešňa. Ja dnes čerešňa nie som, ale zato cítim celý strom na svojej ruke. Sused si urobil pohodu. Neurobím s tým nič – India je dotyková krajina.

Zaujímal by ma výskum, ako by sa správali jednotlivé národy, keby im dali jednu stredovú opierku. Tipol by som, že vo Švédsku a Japonsku by sa o ňu z dôvodu tolerancie neprel nik. Tu v Indii vyhráva prvý.

Po dvoch hodinách jazdy schádzame na prašné parkovisko. Šofér podloží kameň pod zadné koleso a ide jesť. Vystupujem z autobusu. Nakladač batožiny a kontrolór lístkov v jednom vystupuje tesne za mnou. Ukáže na mňa prstom a povie: „Martin Timčo.“ Kývajúc hlavou odchádza. Okolo reštaurácie sú malé stánky s jedlom. Cenovky tam nie sú, čo pre mňa ako západného turistu môže predstavovať potenciálny problém s preplatením vyššej sumy. Postupne som si však vypracoval vlastnú techniku.

Nejdem ku stánku ako prvý, ale postavím sa vedľa neho tak, aby nebolo jasné, že chcem nakupovať. Chvíľu tam stojím a pozerám mimo. Počkám si na ďalšieho zákazníka – ten sa v Indii objaví vždy – a pozorujem, čo si dá. Ak sa mi jedlo pozdáva, tesne pred platbou sa postavím tak, aby bolo obchodníkovi zrejmé, že vidím, koľko zákazník platil. Následne len poviem: „To isté, prosím,“ a bez toho, aby som sa pýtal na cenu, podávam bankovku – čo ešte viac obchodníka utvrdí v tom, že viem, koľko to stálo.

Technika funguje aj pri kúpe vody v stánkoch. Väčšinou, keď som sa spýtal na cenu, tak bola vyššia. Ale keď som si len vypýtal vodu a sebavedomo podal bankovku, často som platil menej.

Pauza sa skončila. „Martin Timčo!“ zvolá nakladač a hlavou kývne smerom k autobusovým dverám. Šofér odistí ručnú brzdu a berie kameň k sebe do autobusu. Ide sa smer Himaláje.

Photo by Zoshua Colah on Unsplash