Zo života stopára
Keďže zber jabĺk sa začína až o pár dní, rozhodol som sa navštíviť jednu ekodedinku vzdialenú približne 180 km. Až tu si človek uvedomí, že 200 km nie je zas taká veľká vzdialenosť, zatiaľ čo doma sa mi aj Vysoké Tatry, len hodinu cesty, zdajú ďaleko.
Stopujem na dvakrát. Najskôr mi zastavuje Ind na kamióne. Druhýkrát je to cestovateľ, Talian, vyštudovaný právnik, ktorý zanevrel na titul a chce už len surfovať.
Vystupujem vo Wairoe. Ospalé mestečko so zanedbaným centrom trochu pripomína menšie slovenské mesto spred dvadsiatich rokov.
Keďže sa blíži večer, mierim k jedinému hostelu v meste. Pán za okienkom mi oznamuje, že sú plní, ale ak chcem, môžem si u nich rozložiť stan za 18 dolárov. Odmietam a pokračujem pešo ďalej. Hľadám vhodné miesto na stan, ktorý som dostal od Nemky ešte v Aucklande.
Nikdy by som nepovedal, že nájsť miesto na stan môže byť problém aj mimo obývaných oblastí. Na Novom Zélande je však všetko vykolíkované a všade sú len kravy a ovce. Kráčam s batohom po úzkej asfaltke, už asi päť kilometrov od civilizácie, a okolo mňa sú len ohrady a pasúce sa stáda.
Nakoniec nachádzam lúku bez oplotenia, dokonca s pokosenou trávou ako bonus. Prišlo to akurát včas, lebo už sa začalo stmievať. Rýchlo rozkladám stan a večeru si pripravujem na ohni pri strome. Morálka je opäť vysoko.
Postreh dňa: Na Novom Zélande je šesťkrát viac oviec ako obyvateľov. Po dnešku sa mi ten počet subjektívne zdá ešte vyšší.
Budeš musieť platiť
Ráno ma prekvapí zistenie, že kempujem na golfovom ihrisku. Rýchly odsun je nevyhnutný. Do ekodediny Kotare mi zostáva ešte približne 18 km.
Hustota premávky sa rovná premávke Renčišov – Buče. Po hodine čakania sa na mňa konečne usmeje šťastie. Zastaví mi pani z Nového Zélandu so štyrmi deťmi v aute. Hneď sa ma pýta, či verím na život po smrti a či čítam Bibliu. Odpovedám, že áno, a že kto vie, ako to bude po smrti. Na to odvetí, že ona to vie, a usmeje sa zvláštnym spôsobom.
Pri vystupovaní sa ma ešte opýta, či viem, že jej láskavosť budem musieť splatiť. Bez toho, aby čakala na odpoveď, otvorí zadný kufor auta, chvíľu v ňom niečo hľadá a nakoniec povie: „Budeš musieť platiť tým, že budeš čítať túto knihu.“ Do ruky mi podáva svoju osobnú Bibliu s vlastnoručne podčiarknutými pasážami a poznámkami na okrajoch.
Auto odchádza a ja, trochu zmätený, s Bibliou v ruke pozerám na strmú cestu, ktorá vedie cez hustý les k môjmu cieľu. Premýšľam, či je to vôbec dobrý nápad a či neskončím v nejakej sekte.
Ekospoločenstvo Kotare
Kotare je sebestačná ekodedina, ktorá stojí na princípoch permakultúry a udržateľnosti. Má byť domovom pre 50 rodín, ktorým je blízky jednoduchší a ekologický život. Cieľom je vytvoriť nezávislú komunitu, kde ľudia spolupracujú a využívajú to, čo im ponúka miestne prostredie.
Po niekoľkých minútach chôdze vchádzam do areálu, ktorý vyzerá ako hlavné centrum tejto dedinky. Práve tu prebieha workshop, kde starší pán ukazuje trom mladším účastníkom, ako opracovať drevo na výrobu rôznych výrobkov.
V areáli vidím množstvo svojpomocne vyrobených zariadení na zachytávanie a rozvod dažďovej vody, ako aj pokusy o veterné elektrárne. Na ich vizuálnu stránku si tu zjavne veľmi nepotrpia, pravdepodobne preto, že sú vyrobené prevažne z odpadových materiálov – snažia sa využiť všetko, čo majú k dispozícii. Zvláštny mix poriadku a funkčnej, neporiadnej roboty.
Pri dome stretávam pani, približne šesťdesiatničku, s hnedošedými vlasmi, peknými vráskami a bosými nohami. Dáme sa do reči a vysvetľuje mi, že návštevníci sa musia vopred ohlásiť a dohodnúť si obdobie pobytu. Počas neho pracujú štyri až päť hodín denne, šesť dní v týždni, na rôznych projektoch podľa svojich schopností alebo toho, čo si chcú vyskúšať. Môžu sa venovať obrábaniu pôdy, stavbe menších konštrukcií, vareniu či menej tradičným prácam. Na oplátku dostanú posteľ a stravu trikrát denne.
Momentálne majú plno, ale túto noc môžem prespať na dvore a postaviť si tam stan. Pozývajú ma na večeru, kde sa stretávajú s ďalšími rodinami. Poľná kuchyňa je spoločná pre viaceré usadlosti a debatujú tam o rôznych veciach: „Tam nám podmylo cestu, vrtuľu treba opraviť, naša sliepka nechce niesť, tá nová mladá rodina v karavane vyzerá, že sem zapadne…“
Zoznamujem sa aj s mladým Brazílčanom Leom, ktorý je tu už mesiac a prišiel sa naučiť, ako stavať hlinené domy.
Večer spím v stane a je kosa. Vstávam, robím kliky na zahriatie a spím ďalej. Zajtra smer Napier – zber jabĺk sa blíži, je načase sa naň pripraviť.
Naboso v meste – bosý experiment
Už druhý deň kempujem na pláži v Napier. Keďže som tu nikoho nevidel stanovať, rozložil som si stan asi tri kilometre od centra, aby som nebol veľmi na očiach. Jeden z mála kríkov na pláži mi robí clonu.
Peťa prevelili na Južný ostrov, a tak som sa rozhodol zostať tu, aby som to mal bližšie do ovocného sadu. Dnes mám jediný cieľ – vyskúšať si chôdzu naboso po meste bez predsudkov okoloidúcich. Chodiť bosý je tu bežné, asi päť percent ľudí, ktorých som stretol, nechodí v topánkach. Vyrážam smer hypermarket.
Nikto si nevšíma, že som bosý. Premýšľam, čo by sa asi stalo, keby som takto bosý prišiel u nás doma na poštu. Sloboda. Cesta mi trvá dlhšie, než som očakával. Neviem kráčať rýchlo a trochu som podcenil aj vzdialenosť – nakoniec sú to asi štyri kilometre. Najväčšia rozkoš bola chodiť pomedzi regály po čistej, klimatizovanej podlahe.
Eufória však končí cestou späť. Moje nohy nie sú zvyknuté na dlhé trasy naboso a teraz cítim každý kamienok na chodníku. Na tráve by to bolo jednoduchšie, ale ja som v meste. Dve plné igelitové tašky a štyri kilometre pred sebou. Už teraz viem, že som to prehnal.
Tento článok je súčasťou cyklu „Nový Zéland: Cestovateľský denník“. Rok 2016.