Február nie je práve najteplejší, a tak sa mi para z úst stáva ranným rituálom. Plynový ohrievač nemám používať dlho, lebo uniká plyn, a preto výhrevná elektrická deka je mojím najlepším kamošom – ak funguje.
Na hausbóte totiž pomerne veľkú časť dňa nejde elektrina. Sieť je preťažená, a tak miestne úrady z času na čas vypínajú prúd v našej oblasti, aby ju odľahčili. Najvyššiu prioritu majú nemocnice, letiská a veľké fabriky, nasledované hlavnými komerčnými a obytnými oblasťami. Až potom prichádza na rad môj plávajúci dom.
Na terase sedí môj hostiteľ a oproti nemu jeho kamarát Majeed – obchodník s kameňmi. Ten sa plaví po jazere a predáva kamene. Má dva kufre. Vo väčšom nosí zbierku opracovaných, nie práve lacných kameňov z miestnych kašmírskych baní. V menšom kufri má terminál na platbu kartou. Loď má zaparkovanú hneď pri terase a malými schodíkmi vystúpil až hore.
Mám si prisadnúť.
Po chvíľke zdvorilostných rozhovorov sa ma Majeed pýta, či chcem vidieť jeho prácu. Tu si Ťa nájdu aj na jazere. Nemám práve náladu na nevyžiadaný nákup a viem, že najlepšie je to seknúť hneď na začiatku. Slušne odmietam. Na lodi je cítiť sklamanie, ale ak ma niečo učí India, tak je to umenie odmietať.
„Možno neskôr,“ odpovie, predstierajúc, že je to úplne v poriadku.
To som ešte netušil, že sa na mojej terase budú stretávať pravidelne a doplnok „možno neskôr“ znamená „tak neskôr“.
Som v situácii, kde mi jedinú spoločnosť robia ľudia, ktorí mi núkajú veci za peniaze.
Už by som si tu rád aj našiel nejakých priateľov, ale mojím testom – že sa kamarátim iba s ľuďmi, ktorí mi ani po pätnástich minútach neponúknu niečo na predaj – zatiaľ neprešiel nikto.
Hostiteľ ma pre mňa prekvapenie – dnes budem večerať u nich doma. Zoznamujem sa s jeho rodinou a stávam sa svedkom sviatočnej večere. Sú tu prítomné tri generácie. V kuchyni vládne čulý ruch, ženy pripravujú pokrmy. Staršia pani rozdúchava oheň v peci a deti pobehujú a dávajú si pozor, aby nestúpili na sviatočný obrus rozložený priamo na zemi. Po stole sa predsa nebehá!
Hostiteľ ako jediný nezasahuje do príprav, len sedí opretý o stenu a živo diskutuje. Občas sa ku mne otočí a pripomenie mi, že mám relaxovať. Inak si ma nik nevšíma. Sedíme na koberci a na obrus začína pribúdať jedlo. Ženy držali pôst od rána a po zotmení ich čaká prvé jedlo dňa. Atmosféru dotvárajú moslimské obrazy a sošky na poličkách lemujúcich celú stenu. V Kašmíre moslimovia výrazne prevyšujú počet prívržencov, inak najrozšírenejšieho indického náboženstva – hinduizmu.
Po chutnej večeri máme chvíľu čas. Pani, ktorá si ma doteraz nevšímala, mi ponúkne, že mi ukáže ich obchodík priamo v dome. Vstupujeme do prednej miestnosti, ktorá slúži ako predajňa. Veľký pult a oproti kreslo, do ktorého si ma posadí. Začína prezentácia, akú si pamätám od podomových obchodníkov s hrncami. Kašmírske látky, šaty, kamene a čaje. Všetko prvotriedne, pre mňa nie práve potrebné a hlavne – drahé. A to je už „najlepšia cena“, pretože, ako vraví domáca:
„Nie som ich zákazník, ale súčasť rodiny.“
Kupujem čaj, aby som neurazil rodinu.
….
Druhý deň ráno sa z pôvodne poldennej plavby po jazere stáva len hodinová. Vraj som hostiteľa zle pochopil. Z chuti sa zasmial tak, akoby si to ani nevedel predstaviť. Schádzam úzkymi, výklopnými schodmi z prednej časti verandy priamo do malej, ozdobenej loďky.
Je zaujímavé, ako sa vyvíja prerod fotografa v Indii. Najprv fotí väčšinou odpadky, potom pamiatky a nakoniec už nefotí nič.
Ja som momentálne medzi druhou a treťou fázou. A podľa toho, či turista fotí odpadky, sa dá určiť, či je v Indii nový.
V kanáloch mesta Šrinagar už vnímam odpadky len okrajovo a nie sú už pre mňa hlavnou atrakciou. Zameriavam sa na jazero. Najmä ak sa nám otvorí v celej jeho kráse a my vyplávame z kanálov mesta na jeho rozľahlú plochu. Užívam si kľud jazera na mojej tradičnej drevenej loďke s baldachýnom.
Som prvý Inka, ktorý povstal z jazera. Teraz ma slávnostne nesú jeho hladinou až k môjmu hausbótu, aby som tam vládol Ríši Slnka – alebo aspoň odolával nástrahám, ktoré tam na mňa čakajú.
„Ťa tu zoslal Boh pre mňa … dneska si môj prvý zákazník … veľmi lacné … ručná práca … zober dva.“ Hovorí obchodník na loďke, ktorý sa zjavil uprostred jazera.
Priblížil sa odnikiaľ ako Čmoud z Vodného sveta. Prisahám, že som ho nevidel až do momentu, keď bol od nás asi meter a chytal našu loď. Jednou rukou ju pevne istí a druhou obratne odkrýva tovar. Ten len tak neodíde. Špecifikum nákupu na jazere je, že jednoducho nevieš odísť od stánku, ak sa tak rozhodneš.
Kupujem baranicu z indického barana.
Kotva v podobe jeho ruky je uvoľnená. Pomyselná pečiatka v pase, v tvare baranice, nás oprávňuje pokračovať v plavbe.
Novým sa to stáva, kým sa nenaučia odmietať.
A nový sa rovná ľahká obeť.
Častokrát sú členmi skupiny za neprimeranú podporu miestnych predajcov:
„Ochrancovia Jednostranného Externého Blahobytu“
Aj keď skratka tejto skupiny je výstižnejšia.
Na palube hausbótu už na mňa čaká mladý syn majiteľa – chce si dohodnúť zajtrajšok. Bude mi robiť šoféra pri prehliadke mesta, ktorú mi hostiteľ sľúbil ako súčasť už zaplateného treku v Himalájach. Vraj to bude rýchle a uvidím všetko. Vstupné si budem platiť sám, a najlepšie na tom je, že on nechce nič – len za benzín.
Iba 60 eur.
Ostávam bez prehliadky.
To, či jazdí tankom, som sa už nedozvedel.
Rodinu si niekedy proste nevyberieš.