„Som tanečník slnka. Tam, odkiaľ pochádzam, robíme rituály na počesť slnka. Počas štyroch dní sa tancuje a búcha na bubon. Nepije sa a neje – len tanec okolo posvätného stromu. Žiadny folklór pre turistov. Intímna chvíľa, ktorá presahuje všetko, čo som doteraz zažil. Tanec Ťa vedie a učí. Skrze neho si bližšie k svojej podstate, bližšie k predkom.“
„Mne ešte chýba jeden takýto tanec a budem ich mať štyri. A potom môžem položiť kameň do parnej chyže.“
Muž sa odmlčí a rukou si prehrnie svoje dlhé, mastné vlasy. Zvláštny chlap – podivín s očami havrana. Domáci a predsa cudzinec. Pochádza až zo severu Mexika. Kolektivo sa postupne zapĺňa a my vyrážame z Uxmalu – miesta nabitého mystikou.
„Chodím sem vždy, keď si ma toto miesto zavolá. Pyramída čarodejníka mi je blízka – niekedy až príliš,“ zasmeje sa a dôvod si nechá pre seba.
„Okrem toho viem trochu čítať ľudí. Viem, že v živote túžiš nájsť niečo viac, ale chýba Ti ešte sebavedomie. Ale neboj sa, nájdeš ho!“
„Vieš, keď som hľadal svoju víziu, zjavil sa mi kojot. Posvätné zviera Indiánov. Kojot prichádza z juhu, orol z východu, medveď zo severu a byvol zo západu. Kojot je klaun. Je veľmi múdry, ale aj vychcaný. Ó môj Bože, ten je vychcaný. Vždy Ťa obabre a nakoniec zvíťazí. S vlkom pochádzajú z jedného kmeňa, ale kojota v zoologickej záhrade, na rozdiel od vlka, nájdeš len zriedka. Ťažko sa chytá – a ak sa to aj podarí, radšej zomrie, než by mal žiť v klietke. Sloboda mu je viac ako život.“
„A ešte niečo. Vedel si, že ak dvaja kojoti bojujú o samicu, ona si môže vybrať aj porazeného? Gran emancipación, amigo.“
Za oknami sa už črtá široké námestie zócala. Sme v Meride. V mojom dočasnom domove.
Pre mňa záverečná – vystupujem.
Cudzinec sa ešte raz otočí a spýta sa:
„Poznáš výraz Hoka hey? Znamená to žiť každý deň naplno – akoby bol Tvoj posledný. Tak teda: Hoka hey . . .“
Námestie je plné života. Deti si pochutnávajú na zmrzline, stánkar na rohu pripravuje varenú kukuricu so syrom a terasa reštaurácie prekvitá ľuďmi. Kolektivo odchádza a slnko sa práve prediera cez zamračenú oblohu. Svieti priamo na plazu.
Chce mi tým niečo naznačiť? A bola to vôbec realita?
Poberám sa zadumčivým krokom a jedným okom zazerám, či sa mi tam – na horizonte za kostolnou vežou – neobjaví môj mystický kojot.