Cítim sa ako v zlatej klietke. Malý cisár, ktorého vládca nechce, aby spoznal ľud a chráni ho pred nástrahami kráľovstva. Jedlo mi donesú priamo do kajuty. Som tu sám, izolovaný od všetkých. Mám pocit, že si ma hostileľ stráži, aby mu ma niekto nevyfúkol a neponúkol mi niečo lacnejšie.
Už je to pár hodín, čo si ma na letisku v Kašmíre prebral tridsaťročný muž so spojeným hustým obočím a očami, ktorých farbu som dovtedy nevidel. Veľké smaragdovo-modré oči. Vyzeral ako prízrak. Démon z kašmírskych baní. Len väčší sympaťák. Odviezol ma cez spleť uličiek Šrinagaru až k môjmu hostiteľovi. Odvtedy ma stráži.
Aký kontrast. Ešte ráno som mal v hlavnom meste pocit, že som v miliónových Jarovniciach, a zrazu som na brehu jazera úplne sám. Len čajky a pokojná voda jazera obmývajúca môj dom na vode. Plávajúca loď, ktorá nikdy nevypláva. Je odsúdená kotviť a spolu so svojimi drevenými bratmi dotvárajú nezameniteľný kolorit jazera.
Hausbót je celý z dreva a pôsobí úchvatne. Vyrezávané ornamenty zdobia jeho trup. Dve spálne, jedáleň a priestranná spoločenská izba s masívnym dreveným nábytok natretým lesklým lakom. Sme mimo sezóny, a tak ho mam celý pre seba. Som kapitán v azyle, ktorého právomoci vyprchali. Jedinú spoločnosť mi tu však nerobí môj verný pobočník, ale všetkými masťami mazaný kardinál Richelieu.
Stredne starý muž, šesťdesiatnik, v okrúhlej plátenej čiapke a tradičnom moslimskom plášti. Má upravenú hustú bradu a okuliare so stmavujúcimi sa sklami. Pôsobí na mňa, akoby sa sem práve teleportoval z Veľkého Bazára v Istanbule. Školil tam obchod v odbore pouličný predaj so zameraním na turistov.
„Najprv si daj čaj a potom preberieme možnosti.“ Hovorí potmehúdsky a jeho zvyčajne hašterivý hlas teraz pôsobí vľúdne a priateľsky. Obaja vieme, že sa blíži dôležitý moment. Dohodnúť sa na podmienkach a cene mojej prvej himalájskej túry.
Sedíme na pohodlných matracoch na drevenej terase. Opierajúc sa pritom o umelecky zdobené stĺpy lemujúce prednú časť lode.
Tu je jeho kancel. Tu sa rodí bohatstvo.
Vtáky krúžia nad jazerom a nie sú jediné čo majú hlad. Môj hostiteľ taktiež krúži a nenápadne si ma oťukáva. Lúče slnka dopadajú na terasu a vo vzduchu je cítiť napätie. Také, aké býva tesne predtým, než sa vták vrhne z výšky na svoju korisť.
Ja však nemienim byť jeho potravou.
Som už ošľahaný zopár indickými podfukmi, a tak sa cítim byť pripravený vyjednať si férové podmienky.
Postupujem už inak ako pred obchodníckou lekciou zvanou India. Hlavne s ničím vopred nesúhlasiť. Neuponáhľať sa a nič neplatiť vopred. Počkať si na ponuku, zvážiť a porovnať s ostatnými na internete. Taký je môj plán.
Vlastne bol.
Prvá trhlinka nastala hneď po prílete, keď som zistil, že v Kašmíre nefunguje moja indická SIM karta. Zostal som bez internetu. Následne sa majiteľ obratne vyhovára a odďaľuje mi dať heslo na Wi-Fi. Vraj mi ho môže dať až zajtra.
Postupuje podľa plánu:
1. Izolovať
2. Ohúriť = vyvolať túžbu
3. Šokujúco vysoká cena
4. Zníženie šokujúco vysokej ceny + pridanie vecí zadarmo
5. Nátlak
Podáva mi do ruky veľký zelený fotoalbum s tvrdými lepiacimi stranami zakrytými fóliou.
„Vidíš ten krištáľovo čistý potok a tie lúky s dubmi? Rozsiahle borovicové lesy a v pozadí vrcholky Himalájskych veľhôr? Časť absolvuješ na koni, pretože po prvom dni budeš unavený. Nocľah Ti poskytnú miestni horskí ľudia. Autentický zážitok. Veci si môžeš nechať tu a zadarmo! Keď sa vrátiš, grátis Ti ponúknem poldňovú plavbu po jazere v tradičnom kašmírskom člne. Aby toho nebolo málo, po obede si pozrieme mesto – tie najzaujímavejšie miesta, ktoré sa tu dajú vidieť.“
„To všetko Ťa vyjde len na zopár tisíc dolárov.“
Nereagujem. Poznám túto psychologickú hlášku, po ktorej sa aj vysoká ponuka zdá byť o čosi prijateľnejšia. Chabý pokus pre takmer dvojtýždňového indického mňa.
„To bol vtip, samozrejme, bude to lacnejšie,“ dodá sucho a pokračuje:
„Celé Ťa to bude stáť len …“ odmlčí sa, zoberie do ruky malý papier, na ktorý napíše sumu, akoby sa ju hanbil vysloviť, a dramaticky ho posunie predo mňa.
Pozerám na papierik a na ňom je … šokujúco vysoká cena.
Odmietam.
Nasleduje zníženie šokujúco vysokej ceny na zníženú – stále však šokujúco vysokú cenu. Zostávam pokojný. Som v Indii už druhý týždeň a pochybným ľuďom som prispel na blahobyt už dosť.
„Stále veľa,“ hovorím.
„Aký je tvoj rozpočet?“ Spýta sa, prezerajúc si ma od hlavy po päty.
Vravím sumu.
Odmieta.
„Pozri, budem k Tebe úprimný. Argentínčan pred Tebou, čo je práve na túre, platil šokujúco vysokú cenu. Tebe dávam zľavu.“
„Porozmýšľam, porovnám si to s ostatnými ponukami a rozhodnem sa,“ hovorím.
„Len pamätaj, že od piatku sa má výrazne pokaziť počasie, takže jediná možnosť je ísť zajtra, aby si to stíhal …“
Kozmeticky ešte znižujem už zníženú šokujúcu cenu a súhlasím.
Shit. Starý moslim ma dostal. Určite som preplatil, ale nechcem riskovať zlé počasie.
Poznámka z budúcnosti: Ani na olympijských hrách v Moskve nebolo také slnečné počasie ako nasledujúci piatok. Vlastne, za tie dva mesiace, čo som v Indii, tu pršalo asi len dvakrát.